Môj predposledný deň

Autor: Zoltán Pál | 1.1.2013 o 12:50 | (upravené 31.3.2015 o 14:31) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  50x

Večer pri balení som si povedal, že nebudem vyrážať moc skoro podľa zvyklostí, ale poriadne sa vyspím a odpočiniem si. Cieľ som mal vystúpiť na vrcholy troch kopcov po sebe bez prestávky.

 

Sám, vlastne so svojim verným parťákom labradorom Aronom. Ráno o 8´00 som bol pripravený na parkovisku a začal sa môj projekt. Snehu bolo všade málo, ale predsa som sa rozhodol, že to urobím na lyžiach. Slnko sa oprelo o moju tváre a vábivo ma hladkalo. Vychutnával som si samotu, ticho a pokoj, ktoré ponúkajú iba hory. Centrálny žľab bol mál vysnežený, ale snehu bolo toľko, aby so to dalo urobiť na lyžiach. Skaly a kosodrevina sú odokryté a lyžba bude musieť byť opatrná, aby lyže zostali v pôvodnom stave a nedostali zabrať skĺznice. Na dvoch miestach som lyže prenášal a presne o 10´00 som stál pri mohyle na Heukuppe v Raxoch. Fúkal silnejší vietor, ale to je tu úplne štandardné. Tak som sa ukryl v závetrí mohyle a soskal som si jesenku bez ktorej si nedokážem predstaviť žiadnu so svojich akcií v horách. Po pol hodinke relaxu som si pripol lyže a na tvrdom až na ľad vyfúkanom snehu som začal s oblúkmi. Užíval som si slnka a intimitu, ktorá tu panovala. Vedel som, že ak to takto pôjde, tak dnes môžem splniť svoj sen. Pár desiatok metrov som zase preniesol lyže a už som si ukrajoval oblúčiky. Krátky rozhovor o podmienkach s ďalším odvážlivcom mi spestrilo lyžbu a o necelú trištvrte hodinku si sadám do auta. Smer Altenberg. Cesta šmykľavá ale hádam toto ma nezastaví. Ku statku viedla zaľadnená cesta a tak veľký priestor na zastavenie alebo spomalenie nebolo. Preletel som okolo veľkého statku a hľadal miesto na parkovanie. Môj rýchly manéver a´la James Bond nevyšiel a tak pol hodinové vyhrabávanie auta ma zahrialo na slušnú pracovnú teplotu. Lyže pripnuté a už smerujem do údolia Lohmgraben. Snehu iba diétne. Takto si to tu vôbec nepamätám. Naberám výškové metre a vychutnávam si slnko na temene. Tempo mám veľmi slušné a rýchlo sa dostávam o päťsto výškových metrov vyššie. Lyže putujú na batoh a vyhrabávam s pod snehu kovový rebrík. Rýchlo sa vysúkam po ňom a vyberám si vhodný smer. Chcem si trochu okoreniť výstup a vyberám si žľab so slušným sklonom. Tak aby to aj parťák zvládol bez komplikácií. Panoráma neskutočná a ja si vyberám vhodný žľab na zlyžovanie. Ten je dosť široký a tamten menej strmý ale dlhší. Teším sa na lyžovanie a vyberám zásoby na doplnenie energie. Delím sa bratsky so svojom psom. Pohľad späť na Raxalpy ma zaskočili. Zdvyhla sa oblačnosť a nebo vyzerá dosť agresívne. Balím veci a snažím sa prešliapavať miestami až po kolená sneh. Pri postupe počujem zvláštne dunenie. Pokračujem ďalej a opäť to duní. Sakra, však tento žľab je strmý a pod snehom je trávnatý. Nejak sa mi to nezdá a nerád by som sa viezol dole lavínou. Vyberám si ostrý skalnatý hrebeň. Teším sa na spestrenie dňa lezením. Neviem sa dočkať kedy sa dotknem skaly. Snehu ubudlo sklon sa zvýšil a tráva sa šmýkala. Rýchlo na hrebeň. Horím nedočkavosťou. Aron sa rozhodol pokračovať v žľabe. Prvý dotyk a obrovské sklamanie. Však toto je súťovisko. Chcem sa niečoho chytiť ale všetko na čo siahnem mi zostáva v ruke. Po pätnástom pokuse som stále pod nástupom. Tak toto určite nie. Niečo už mám za sebou a iba tak sa nevzdám. Balansujem na veľmi diskutabilných stupoch a chytoch. Všetko sa drolí ale predsa naberám výšku. Zatiahlo sa a začína silne fučať. Úzkost hrebeňa mi pripomína Žabí kôň z Tatier akurát tam je to všetko dokonale pevné a tu zhadzujem kamenné lavínky po každom pohybe. Dostal som sa do bodu, kde som už stratil trpezlivosť a priznám sa, že už všetky výčnelky mi zostali v ruke. Na sekundu ma chytá neistota a uvažujem nad rýchlim ústupom. Vietor so mnou už silne lomcuje a snaží sa ma zhodiť. Nechcem prepadnúť bezmocnosti a strachu. A tu na tomto hrebeni som cítil niečo úžasné. Prišla a dotkla sa ma smrť. Boli tam anjeli a strážili ma, ale smrť sa zľahka priblížila a opýtala sa ma, či je čas? Necítil som, že by prišla moja chvíľa a tak som oponoval, že nie, nie teraz a tu. Chcem to v horách ale ešte nie, nie dnes. Opýtala sa ďalej, že prečo tak túžim po dôvere, keď si nedôverujem sám. Prečo ma chce ovládnuť strach, keď sa v takom to teréne pohybujem veľmi často. Ako môžem chceť od ľudí dôveru, ak si ju nedávam sám. Nevidiaci Juro, Kosťo a do konca aj Rasťo mi ukázali, čo znamená dôvera pri výstupe na Mont Blanc . Dôvera rôznych podôb. Sám som si nedával tú námahu aby som si dôveroval. Zalial ma adrenalín a cítil som neuveriteľnú silu. Po pritom som zostal pokojný a presne som si vypracoval scenár ako zabrzdím prípadný pád po svahu. Však to učím ľudí, viem presne ako sa mám zachovať a čo mám urobiť ako prvé. Všetko to čo ma udržalo smerom hore sa vylámalo smerom dole. Vedel som, že sa chcem vrátiť domov a chcem ešte žiť. Jemný dych smrti som cítil na krku opäť a povedal jej, že ja viem, že tých pár krokov urobím a už nie je nutná jej prítomnosť. Poďakoval som sa jej za slová a prítomnosť a pozrel dole na ľavo. Dvadsaťpäť metrov nič a potom snehový žľab pri sklone 45 stupňovom a tristo metrová hĺbka. Vpravo to bolo iba  asi päť metrov a žľab s obdobnými hodnotami. Bolo mi jasné kade pôjdem a čo urobím. Cítil som, že dnes tu nezostanem.  Dostal som sa z toho presne podľa svojho scenára a nevnímam ďalšiu pol hodinku výstupu. Posledné metre mi trvali dlho a neustále som sa šmýkal späť. Už iba desať, deväť, osem metrov a som hore. Po poslednom vyšvihnutí som si uvedomil, že vietor má už poriadnu silu a padla hustá hmla.  Viditeľnosť asi tridsať metrov. Kde sakra som? Kde som to vyliezol. Vydýcham sa a uvažujem, kde tak môžem byť. Už viem, vrchol mám takmer pred sebou ešte asi dvesto výškových metrov, na ľavo Schneealphaus. Vyberám sa smerom k vrcholu Windberg. Vietor so mnou nesúhlasí zopár krát ma posiela na zem. Nenechám sa rozhodiť a pokračujem. Ešte ma čaká tretí vrchol a tu to nechcem vzdať. Som už len kúsok od kríža. Viem to a cítim ho. Už takmer nič nevidím silný vietor ma bičuje a tvár omŕza. Prsty si už necítim v premrznutých, vlhkých rukaviciach. V tom počujem svoj vnútorný hlas. Chcem si niečo dokázať? Chcem za každú cenu rušiť horu? Nechce ma tu a ja to nechcem rešpektovať? Nechcem byť zaslepený a tak zhadzujem pásy, ktoré iba ledva dokážem zbaliť. Prepínam viazanie a ťahám do bezpečia. Poďakujem sa hore, že ma púšťa domov a rozhodujem sa nepokúšať ďalej osud. Krátko zastavíme pri chate a delím sa zase s Aronom o stravu. Viem, že tu to už bude iba lepšie. Poznám dobre trasu a tak vypínam myseľ a iba tak sa šúcham na lyžiach. Prebudí ma občasný pád od silného vetra. Od vysielača sa už určite hravo dostanem dolu. Keby sa dalo celú cestu zlyžovať, tak by som bol pri aute rýchlo. Cesta dole bola rýchla a každú myšlienku na pokračovanie mi neguje pohľad na nebo. Neuveriteľná tma a za mnou horiace nebo. V žiadnom prípade už nič neskúsim. Na dnes toho bolo tak akurát a viem, že ak zase príde smrť, tak sa už nebude pýtať.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár Marek Vagovič.

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Žiaden záujemca neponúka cenu, ktorá by uspokojila U. S. Steel. Predaj neuzavreli.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?