Koruna Liptova

Autor: Zoltán Pál | 22.4.2013 o 11:29 | (upravené 31.3.2015 o 14:31) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  263x

Čo to vlastne znamená? Počul som o korune zeme, o korune Venedigru, ale o korune Liptova? U Rasťa Hatiara  na chalupe sme posedávali a popíjali chutné vínko. Spriadali sme nejaké ďalšie akcie a projekty pre jeho filmovú tvorbu a v tom nadhodil, že už dlhší čas sníva o ´´Korune Liptova´´. Hneď som zbystrel a začal sa intenzívne zaujímať. Jeho to hlavne zaujímalo aj ako filmový projekt. V prvom momente som sa od neho dozvedel, že je to prechod troch pohorí okolo Liptova.

 

Prešlo takmer pol roka, keď ma tento projekt nenechal na pokoji. Neustále som zháňal informácie, parťáka, termín. Prizval som do projektu Miša Salaya aby sme boli pohodová partia a dopĺňali sa v tomto náročnom prechode. Ako išli dni, stále viac sa to rysovalo ako naplňujúci sa sen. Začali sme sa informovať u Horskej služby na podmienky horstiev a v tom nám Dušan Trizna, známi preborník v skialpinizme  a člen horskej služby v Západných Tatier oznámil, že on pozná tento projekt dôkladne a už dávno sa na to chystá. No, Koruna Liptova je prechod nie troch ale štyroch hrebeňov:  Západných Tatier, Chočských vrchov, Veľkej Fatry a Nízkych Tatier. Tu sme zostali zaskočení obaja s Mišom. Termín sme určili na stred apríla a tu sa to skomplikovalo Rasťovi. Mal povinnosti na Hory a Mesto. My dvaja sme ale všetko vybavili v práci, dohodli voľno doma a endorfíny nám išli srdce roztrhať. Našťastie sa u nás v obchode stavil Svetozár Krno a podrobne nám vysvetlil ako na Chočské vrchy. Ono totiž nemá hlavný hrebeň. Týždeň pred odchodom zháňame mapu Choču a riešime posledné body logistiky.  Sršíme optimizmom a máme podrobne rozplánovanú trasu. Dá sa to urobiť bez akéhokoľvek transportu medzi pohoriami. V stredu po práci sa ideme rýchlo pobaliť a ťaháme pre Miša. Podporu sme dostali aj od Peti Geletovej. Prisľúbila nám, že dorieši logistiku. Nadšene súhlasila a okamžite siahla po kamere, že sa pokúsi natočiť nejaký krátky dokument. Polka kufra nášho auta prináleží môjmu dlhoročnému vernému partnerovi labradorovi Aronovi. Takto v trojici a so štvornohým parťákom smerujeme do Podbanského. O polnoci sa hlásim v hoteli Permon pre balíček, ktorý nám nechal Mišo, zástupca, Devoldu na Slovensku. Na krátko na to sa už bivakuje na starej rozbitej autobusovej zastávke. Ráno sa nedočkavo obliekam do funkčného prádla od Devoldu a kompletnej výbavy Švédskej značky Tierra. Neuveriteľne mi všetko sedí. Moja maličkosť má 195cm a takmer 90 kíl. Bunda, nohavice a stredná vrstva mi sedí ako uliate.  Od teraz budem mať možnosť testovať a nosiť túto skvelú i keď u nás ešte menej známu značku. Pripravený na náš trip si pripevňujeme lyže a ukrajujeme prvé metre smerom do Kamenistej doliny. V poslednom momente to točíme hore. Predierame sa vegetáciou, popadanými stromami. Križujeme stopy medveďa, ktorý si to nasmeroval dole k Permonu. Aby bolo isté, že sa nestretneme, tak ideme hore v jeho stopách. Predpokladáme, že išiel hľadať niečo pod zub. Cítime trochu bezpečia lebo okolo lieta  Aron a pripisuje si svoje prvé kilometre. Postupne sa dostávame na Holý vrch, ktorý je naozaj holý a už chápem pomenovanie. Z holého vrchu ideme po hrebeni smerom na Veľkú Kamenistú. Výhľady máme prekrásne a panoráma je úchvatná i keď sa začínajú kopiť oblaky. Asi tridsať výškových metrov od vrcholu sa spustíme na lyžiach do Pyšného sedla a začína naša oficiálna akcia. Počasie nám zatiaľ praje a smerom na Blyšt je ešte stále dostatočná  viditeľnosť, i keď už tmavnú mraky, ktoré neveštia nič dobré. Hlásili od západu frontu a podľa všetkého sa trafili. Pokračujeme smerom na Klín a tu sa už zdvíha silný vietor. Vietor sa mení na veľmi silný vietor a do toho začína snežiť. Miniatúrne kryštáliky nám bičujú tváre a komplikujú nám pohyb na lyžiach. Našťastie vietor nie je nijak extra studený a dokážem vystačiť s dlhým tričkom a vrchnou bundou. Nárazy nás takmer zhadzujú, tlačia nás ku snehovým prevejom. Pripíname lyže na batohy a cvakáme mačky. Obaja s veľkou silou bojujeme o každý meter. Tempo máme pomalé ako na osemtisícovku. Aron behá okolo nás nervózne. Ošľahaný vetrom a snehom je jeho polka ako rozprávková bytosť so snehu a ľadu. Zostup z Končistej nám dáva na javo, že toto nebude také jednoduché a Západky nás pokoria. Z Podbanského sme vyrazili pred deviatimi hodinami a sme iba tu? Rozhodujeme sa o šiestej pre bivak. Prichádzam za Mišom a okamžite mu beriem lopatu. Do veľkého preveja vyhĺbime priestor na stan. Aron sa vsunie do jedného kraja a nedokážeme ho odtiaľ dostať. Podkladám pod neho batoh a on už spí. Všetko nahádžeme do stanu a začína sa s varením. Mišo je pri ´´dverách´´ stanu a tak varí. Všetko čo máme hádžeme na seba a snažíme sa udržať v teple. Pijeme liter čaju po litri. Počas dňa sme mali obaja iba liter tekutín a tak sajeme ako vysušené špongie. Naťahujem primaloftovú bundu a nohavice a o krátku chvíľu sa cítim komfortne. Dnes sme mali obaja dve musli tyčinky a tak sa stráca v nás aj expedičná strava, ktorú zasycujeme klobásou. Líhame si s prosbou, aby počasie bolo ráno lepšie. Ponožky na hrudník a rukavice na brucho. Sušíme kde sa dá. Noc bola komfortná a vcelku sme sa slušne vyspali. Počko? Nevypočuli nás. Ráno sa budíme do hmly. Vietor neutíchol a viditeľnosť je tak na tri metre. Hľadáme oporný bod podľa pamäte a snažíme sa dostať na hrebeň. Mišo velí – poď ja viem smer. Motáme sa a nedokážeme sa orientovať. Podľa mňa ideme presne naopak, ale on sa nechce nechať odbiť a ja mu nechám trochu priestor. Neustále sa dostávame nižšie. Tu prišiel čas využiť techniku a vyťahujem GPS. Teraz velím ja a idem inštinktívne hore podľa pocitov. O niekoľko sto metrov sme v sedle. Inštinkt neklamal. Dostávame sa do Jamníckeho sedla, kde sa iba s veľkou silou dokážeme udržať na nohách. Miša tlačí víchor dole zo sedla. Ja kľačím a aj tak mám čo robiť aby som sa udržal na kolenách. Ledva sa počujeme aj keď sme iba dva metre od seba. Obaja myslíme na to isté. Únik je jediná možnosť. Zostúpime nižšie a so sebazaprením si nahadzujeme mačky. Púšťame sa do Jamníckej doliny a iba s pomocou navigácie sa dokážeme orientovať. Nižšie prší a tak sa náš zostup komplikuje stále viac. Pripíname si lyže a dávame prvé oblúky po značke. Premočený sa dostávame na križovatku s Račkovou dolinou. Peťu prosíme o transport. Tu sme obaja pochopili, že náš pôvodný plán je u konca, avšak chceme pokračovať .  Po dôkladnom vysušení nám dochádza, že Choč je taktiež pase pre málo snehu. Ten dážď  a málo snehu nám znemožnil prechod Choču. Ráno sa necháme odviesť ku hotelu Hrabovo nad Ružomberok. Peťa robí povinné zábery a rozhovory a my traja sa vydávame na Fatranský hrebeň. Tam kde lyžiari končia, my začíname. Po modrej sa napájame na zelenú značku a začíname svoju púť po Fatranskom hrebeni. Míňame Nižné a Vyšné Šiprúnske sedlá, Skalnú alpu, Rakytov až na Ploskú. Spúštame sa na chatu pod Borišovom. Doplníme tekutiny a už mašírujeme späť na Ploskú. Zlyžujeme ku starému rozbitému salašu a ukladáme sa spať . Ráno vstávame veľmi pozitízvne naladení do krásneho východu slnka. Varíme a krátko si vyhrievame kosti. Ja preliepam svoje bolestivé otlaky. Nohu mám opuchnutú a nikde mi nekončí lýtko. Moja noha vyzerá ako delová rúra.  Bolestivý bol už každý krok prechodu prvej časti Fatry. Počas jedenástich hodín som bol otupený bolesťou. Presunieme sa na Krížnu, kde nás čaká odmena v krásnej lyžbe smerom na Rybové sedlo. Pri lepení pásov si zase všimneme stopy statného macka. Prečo idú medvede presne po značkách? Začína sa traverz lesom, na hrebeň, z hrebeňa. Niektorá časti sú ako dar a niektoré ako trest. Spúšťanie sa v hlbokom, mokrom snehu medzi stromami je to druhé. Pokračujeme zahĺbený do seba a občas si všimnem, že Mišo je nesvoj. Volal domov a má výčitky, že je tu a nie pri manželke s troma deťmi. Obaja si chceme vychutnať lyžovanie z Novej Holi a tak pridávame na tempe. Na naše veľké prekvapenie je svah samí bubon s veľkými, tvrdými hrudami. Asi sa im už nechcelo ratrakovať. Tak to zošúchame a snažíme si to ako tak užiť. Dole nás Peťa  čaká nadšene a dychtivo sa dožaduje rozhovorov a točí. My obaja vidíme iba jediné: pivo a jedlo. Skúšame zohnať zásyp alebo niečo vhodné na moje zdemolované chodidlá. Ešte že ich máme v obchode na rozdávanie. Zapadá slnko a my sa potrebujeme presunúť do Nízkych. Začína sa stmievať a my sa po jedenástich hodinách ťaháme stále vyššie. Vyberáme si nádherné miesto vedľa stromu. Ukazovateľ  nás informuje, že sme na Kečke. Staviame stan a noc je jasná s krásnymi hviezdami. Štvornohý parťák sa poskladá pod strom na mäkkú trávu. My začíname s varením. V noci pofukuje jemne a ráno sa krásne rozvidnieva. Stávam skoro a začínam s varením na cestu. Mišo vychrapkáva a odfukuje. Ráno sušíme na slnku stan a všetko čo je treba. Raňajky, balenie, príprava lyží a ide sa na monotónny presun. Cieľ je jasný. Kamienka! Dnes je slnečno a takmer bez oblakov. Občas fúka silnejšia a potom takmer vôbec. Mišo má náskok. Ja so svojimi nohami napadrť si vykračujem softovým tempom ale kontinuálne. Bolesť je ukrutná, ako keby som mal ihly napichané v nohe ale dá sa na to zvyknúť.  Monotónne ukrajujeme kilometre a stále viac sa blíži náš cieľ. Občas dáme krátku prestávku a vyzúvame si prepotené lyžiarky. Pod Poľanou dopijeme posledné dúšky vody a čaju. Však si na Kamienke dáme ten dobrý čaj a minimum dve pivá. Prekvapenie nás čaká keď sa nedajú otvoriť dvere a kočka kričí na mňa. Počkaj pol hodinu lebo umývame podlahu. Ledva viem hltať a zbieram posledné sliny aby som ju prehovoril. Je neoblomná. Hovorím ti o pol hodinu. Tak sedíme vonku a je už riadne po siedmej. Slnko už je dole a my sa trasieme od zimy. Pol hodina sa vlečie. Dvere sa otvárajú a my sa vrhneme na pivo, kofolu a čaj. Pijeme a pijeme. Tu porušíme pravidlo a spíme na Kamienke. Ráno sa rozhodujeme, že pôjdeme iba po Čertovicu. Mišo už nechce nechať manželku samú na deti a mňa to poteší. Nohy mám úplne odrovnané. Lyžovanie z Ďumbiera nám vynahradí všetku bolesť a únavu. Opäť lepíme pásy a ťaháme sa hore na Králičku. Odtiaľto to pôjde na lyžiach až po Kumštové sedlo. Lyžovanie zase stálo za to. Kumštovú dolinu poznám. Ponúka super lyžovanie. Sedíme na batohoch a lepíme pásy. Peťa volá, že je už na Čertovici. Podľa tabule to je ešte hodina. Navrhujem extázu. Miša netreba dlho prehovárať. Korunu nemáme ani tak a už je to jedno. Dajme lyžbu ako sa patrí a poďme domov. Traverzujem  prvý široký žľab a Mišo reve na mňa. Videl si tie odtrhy? Radšej nie. Dávame panenské oblúky. Občas sa zastavíme a porovnávame, kto ich má krajšie. Potom sa zastavujeme až pri rampe pri ceste. Tu končí naša akcia. Vyberáme GPS. Máme za sebou takmer 129km a 10 056m prevýšenie. Celé to malo mať 260km a 20 000m prevýšenie. My sme však spokojní. Bolo to dosť náročné a vieme, že o rok sa o to pokúsime znovu, ale už so slušnými skúsenosťami. Polku máme prejdenú a nemáme únavu, svalovku. Akurát otlaky a opuchy. Ideme späť do reality. Moc sa nám nechce, ale všetko má svoj koniec. No, pre nás je toto iba začiatok. Začiatok prípravy na druhý pokus.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár Marek Vagovič.

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Žiaden záujemca neponúka cenu, ktorá by uspokojila U. S. Steel. Predaj neuzavreli.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?