Neviditeľná hora

Autor: Zoltán Pál | 16.7.2013 o 15:13 | (upravené 31.3.2015 o 14:31) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  78x

„Už nikdy viaaaaac“ – takmer pred rokom v júli, toto Juro kričal na vrchole Mont Blancu Jeho hlas bol unavený psychicky aj fyzicky. Na Aig. du Midi sa zosunul a plakal od šťastia, únavy, a ktovie ešte prečo. Tu tiež potvrdil, že už nikdy viac nechce niečo podobné zažiť. Dva dni na to smerom domov sme už spriadali nové plány. Návrh bol Gerlach. Súhlasil som, no odmietol som normálku. Nová výzva, nová skúška, nový zážitok. Iná dimenzia ako na Blancu ale dalo nám to obrovskú silu a povzbudenie.

Sedíme s Jurom na horskom festivale a ticho počúvame prezentáciu o Elbruse. Po krátkom čase sa Juro ozve. Počuj, však to nie je až tak komplikované, že nie. Z toho, čo počujem si myslím, že s tebou by som to dal. V tomto bode sa vo mne niečo pohlo. Niečo veľmi silné. Mlčky sedím a pozerám na tohto útleho chalana s veľkým úsmevom na tvári a tmavými slnečnými okuliarmi. Nikdy ma nevidel a predsa mi bezpodmienečne dôveruje. Pol roka mi zabralo, kým som zohnal podporu vo všetkých smeroch. Opäť nás podporili zvučné značky a to nie len s outdoorového sveta

Sedíme na letisku a čakáme na naše lietadlo smerujúce do Minerálnych Vôd. Naša dvojka je istá a známa. Prizval som ešte do tímu Peťu Geletovú ambicioznu dokumentaristku, ktorá sa chce venovať hlavne horskej tematike a Peťa Šimeka nadšeného fotografa, lezca a môjho častého spolulezca. Oni dvaja majú zaznamenať našu snahu dosiahnuť Jurov pokračujúci sen. Tento cieľ, by mal poslúžiť ako inšpirácia pre všetkých, ktorý sa boja žiť svoje sny. Výstup na túto horu nie je ničím výnimočným vo svete, no pre nás veľká výzva. Vybral som severnú trasu, ktorá je známa ako trasa prvovýstupcov. Je menej obliehaná. Južný svah, kde je lyžiarske stredisko, infraštruktúra a rôzne vymoženosti pre zjednodušenie výstupu sa mi nejak nepozdávali. Začal som so študovaním severu. V tejto krajine je obrovským zážitkom jazda autom. Prednosť má vždy šikovnejší a samozrejme všetky kravy, ktoré sa pasú presne v strede cesty, na mostoch a všade. Nikto netrúby, nerozčuľuje sa, iba sa sústredí na kľučky medzi dobytkom a autami. Konečná je v Azau. Z nášho hotela vedie priamo strmý lyžiarsky svah cca. 35˚ až 40˚, kde miestni odvážlivci testujú svoje hrdzavé Žiguláky. Ráno smerujeme do Terskolu. Využijeme ľahký výstup na 3461 m.n.m. vysoký Azaugitchechegetkara. Prekrásna panoráma náš uchváti ihneď. Nad nami sa rozprestiera monumentálna hora Dongozurun. Ticho si sadnem a fotím. Tak toto by bolo niečo pre mňa. Výzva ako hrom. Miestny ma upozorňujú, že je to slušný projekt a vrchol je veľmi ťažko dosažiteľný. Obtiažnosť by sa dala aj zvládnuť z môjho pohľadu, ale birokracia asi nie. Sto metrov pod vrcholom sa ťahá Gruzínska hranica a tu je ten háčik. Treba mať povolenie ktoré sa vybavuje asi dva tri mesiace. Ak to niekto skúsi bez dokumentov, tak sa to nezvyklo skončiť s úsmevom na tvári.

Druhý deň dávame kratší výšľap smerom na observatórium Terskol. Tímoví kolegovci sú dosť rozbitý z prechádzky na Cheget, no a Jurovi tento terén moc nevyhovuje. Potrebuje veľa energie vynaložiť na sústredenie sa na prechod kamenistým terénom. Tak si líhame a spriadame plány na zajtrajšok. Ďalší deň sa vyvezieme veľkou kabínkovou lanovkou na stanicu „Mir“, ktorá sa rozprestiera vo výške 3500 m.n.m. Pokračujeme k proslulým barelom. Krátky relax a pokecáme s alpinistami rôznych krajín. Tieto ubytovne vyzerajú ako velikánske sudy namaľované v Ruských farbách. Už tu nechápavo krútia hlavami, čo tu chceme s Jurom. Po vysvetlení, že my ideme severnou stranou a tu sa iba aklimatizujeme si myslia svoje. Vystúpime do výšky 4230 m.n.m. a snažíme sa zdržať čo najdlhšie. Už tu sa mi potvrdzuje, že táto trasa nie je pre nás. Ratrakmi sa vyvážajú odvážlivci do 5000 m.n.m a odtiaľ pokračujú po svojom. Nebudem komentovať tento spôsob, ale mám na to svoj skromný názor.

Budíme sa, balíme a netrpezlivo čakáme na Marata, ktorý je náš šofér. Nasadáme do dvadsať ročného UAZu. Marat je tu jediný miestny poľovník, ktorý je samozrejme bez licencie, ale uznaný aj úradmi. Rozprávame sa o jeho živote a zážitkoch z tejto fantastickej prírody. Cesta je neuveriteľne náročná a často sa to podobá na boj o život. Úzka cesta, podmytý svah, obrovské koľaje plné blata, brodenie riečkami. Niekedy mám pocit, že vyletím z auta ako handrová bábika. Našťastie táto kovová konzerva má plachtovú strechu, inak by som už mal hlavu na padrť. Po príchode do Base campu sa registrujeme u miestnej horskej služby. Popíšem náš podrobný plán a oni neveria svojim zmyslom. Tu nie je signál. Kopec otázok ako: máte miestnu mobilnú sieť a telefón alebo SIM kartu?, satelitný telefón?, máte miestneho vodcu?, poznáte dôkladne terén?, Moja odpoveď znie na všetko „net“. Podávajú nám ruky s veľkým úsmevom a prajú veľa šťastia aj keď je evidentné, že nás už odsúdili ako lúzrov. Juro nereaguje. Drgám ho aby sa načiahol a podal ruku. Tu pochopili, že tu niečo nesedí J. V silnom daždi je náš cieľ iba päťsto výškových metrov na Aerodrome na kótu 2900 m.n.m. Hmla, dážď, podmytý terén po šiestich hodinách rozheganej cesty UAZ-om nám nepridáva na optimizme. Pre Jura je tento terén exponovaný a postupujeme opatrne. Úzky chodník, kopec kamenia, blato, hučiaca horská rieka pod nami v hĺbke mu komplikuje život. On všetko vníma, počuje viac ako ja a to si musím uvedomiť. Ja sa pozriem pod nohy a vidím, že sa to dá a sem skočím, tam skočím a nezletím do perejí. No, on to má ťažšie. Spolieha sa na môj opis a skúsenosti. Verí mi, že keby niečo, tak okamžite reagujem. Nové ráno vykukne slnko a sušíme čo sa dá. Triedime stravu a s nadšením si pripravujeme balíček prežitia na cestu späť, ktorú Peťo schováva pod veľký balvan. Naberáme výšku a dostávame sa do rozprávkového kraja. Je to niečo neopísateľné. Jurovi sa snažím zo všetkých síl odovzdať informácie, ktoré dokáže môj zrak a mozog roztriediť. Cítim sa ako básnik. Permanentné opisovanie trasy, všetkých nerovností a okolitého sveta vo farbách ma dostanú do nejakého tranzu. Ide to zo mňa roboticky. Juro sa ani raz nepotkol a ideme kontinuálne a bez ťažkostí. Stany staviame vo výške takmer 3800m.n.m. Máme za sebou najkomplikovanejší terén. Najkomplikovanejší pre našu dvojicu. Od zajtra už len ľadovec a kopec snehu. Večer prší, sneží a zase prší. Zatváram oči skepticky. Ráno sa budím do prekrásneho počasia a vyliezam zo stanu uchvátený. Vidím všetko ako na maľované. Oba masívy Elbrusu a aj všetko okolo nás. Ani čo i len náznak oblakov alebo hmly. Rozhodneme sa, že jeden stan necháme tu a balíme všetko potrebné na vrchol. Vyrážame medzi prvými. Slnko praží, sneh sa stále viac prebára a nohy oťažievajú. Spodné „Lenz skaly“ začínajú asi vo výške 4200 m.n.m. Terén je pohodový, len tá výška dáva zabrať niektorým z nás. Peťa zaostáva. Natáča a začína byť veľmi unavená. Juro je na tom podobne. Velím Jurovi a Peti nech odložia batohy a ja ich postupne kyvadlovo dostanem nahor. Predávam lano s Jurom Peťovi a ja začínam stúpať s batohmi na striedačku. Dostávame sa do výšky 4950 m.n.m. Hľadáme miesto pre stan. Všetko je zľadovatelé. Všetci sú uťahaní a zdemolovaní z výšky. Kyvadlovanie batohov unavuje aj mňa. Velím zostup nižšie. Nachádzam super priestor, rovinku za veľkým skalným balvanom asi 150 výškových metrov nižšie, kde sú roztrúsené časti helikoptéry. Upravím terén, kým ostatní členovia neustále varia. Natlačíme sa unavení do malého stanu štyria a zabúdam na topánky. Ani neviem ako zaspávam. Mrzne. Slušne mrzne a my všetci lapáme po dychu ako keby sme mali za sebou niekoľko stovák metrov šprintu. Nikto z nás poriadne nespí. O jednej vyliezam a varím tak potrebnú tekutinu. Malý batoh pripravený. Tri litre čaju som pripravil pre štyroch a nejaké energetické tyčinky. Pijeme všetko čo zostalo. Nasadzujem mačky Jurovi, kontrolujem výbavu, naväzujeme sa. Večerné sneženie a vietor sa postarali o to aby nebolo vidieť ani stopu. Mne to nevadí. Nebo je krásne čisté a všetky hviezdy sa na nás pozerajú. Zima je celkom slušná ale postupujeme k nášmu cieľu. Tento priestor je úplná pračka myšlienok a duše. Nič na svete nie je dôležitejšie ako sústrediť sa na jeden jediný krok. Zabúdam na ranný boj so zamrznutými topánkami, dvojhodinové varenie v mraze. Peťa sa stále častejšie sťažuje na bolesť hlavy a omŕzajúce prsty na nohách. Asi v 5200 m.n.m. sa odopína z lana. Súhlasím so zostupom. Terén je úplne v pohode, viditeľnosť tiež a už vidieť dve čelovky pri výške nášho bivaku. Viem, že to zvládne do stanu. Naša trojka pokračuje v pomalom tempe vyššie a vyššie. Prvú energetickú tyčinku ako raňajky si dávame nad hornými Lenzovými skalami. Vychádza slnko. Niečo fotím a krok po kroku sa tlačíme hore. Zdvíha sa vietor a mrzne stále viac. Srkáme čaj a odrazu Peťo zahlasuje, že už ďalej nepôjde. Cítil som to už nejakú dobu, ale dúfal som, že to premôže. Je mu veľká zima, omŕzajú mu nohy a hlava mu ide vybuchnúť. Prehovárať ho nemá zmysel. Svoje prsty som prestal cítiť už pri rannom varení. Hodiny varenia v ľadových topánkach mi nepridali. S obavou sa pýtam Jura ako sa cíti. Odpoveď je krátka. „Na hovno, tak ako keď som sa zobudil“. Rozdeľujeme sa. My dvaja to ešte chceme skúsiť, Peťo to už vzdal, aj keď je na hodinkách 5560 m.n.m. Jurovi vysvetľujem, že budeme traverzovať, následne by sme už mohli dosiahnuť vrchol. Neustále sa pýta koľko ešte. Nemám tušenia a tak mu vždy odpovedám asi 15 min. Prechádzame jednu vlnu, druhú vlnu. Na tretej už niečo vidím. Šibalsky kričím na Jura, či vidí to čo ja. Máme kovový trojuholník a zástavu pred sebou. Tu náš výstup končí. Dosiahli sme východný vrchol Elbrusu, ktorý je o dvadsať metrov nižší ako západný. Fotím Jura a vychutnávame si eufóriu 5621 metrovej výšky. Je nám zima i keď je obloha vcelku čistá a vietor nie je až tak silný. Zostáva nám už iba zostúpiť. V bivaku sa vyzúvam a potvrdzujem si predpoklad, že môj palec na pravej nohe je opäť slušne zmrznutý. Farby má rôzne, len nie zdravé. Dáme expedičnú stravu a naťahujem si páperové rukavice na chodidlá. O niekoľko hodín neskôr ho mám tri krát tak veľký a samý pluzgier. Je ako betón a vôbec ho necítim. Na moje prekvapenie aj ostatné prsty mám necitlivé. V noci o tisíc metrov nižšie mi ide roztrhnúť palec a tak vyťahujem skalpel z lekárničky a trochu sa pohrám. Tečie všetko možné z palca ale tlak sa pominie. Ráno sú všetci zhrozený. Zaväzujem si prst a začíname monotónny zostup. Cestou nás stretnú horskáči a pýtajú sa či sme dosiahli vrchol. Pozitívna odpoveď ich veľmi prekvapí ale srdečne nás potľapkajú a zaželajú šťastný návrat. Pri balvane so zásobami zisťujeme, že náš úmysel nevyšiel. Miestne svište si zgustli na dvoch chleboch a polievkach. Zostalo nám na štyroch dve a pol pikaa, sójová tyčinka a jedna energetická. Svište pískajú o život. Uvažujeme, či sa nám vysmievajú alebo náš vítajú ako dobrodincov.

Po tomto všetkom si Juraj sadne a opäť má slzy na kraji. Čo si myslí? Nepýtam sa ho. Prehodíme pár slov o zážitkoch. Mňa neuveriteľne uspokojuje tento pohľad. Cítim z neho obrovskú pokoru. Prekonal opäť svoje hranice a ukázal nám všetkým ako sa dá vychutnávať život. Ako vníma hory a túto krásu vôkol nás? Netuším, ale takmer vždy bol dobre naladený a ani raz nevypustil vetu, že to vzdajme. Často krát bol na kraji svojich možností, no prekonal to hrdinsky. Pre mňa to bolo zase niečo hlboké, mystické. Opäť sa mi potvrdzuje, že tento tlak, zodpovednosť ma dokážu vybičovať na maximum. Elbrus sám o sebe nie je prekrásna hora, ale cesta zo severnej strany je niečo nádherné. My sme to videli, ale Juraj nie, no, viem, že moje zážitky zdieľa. Opísal som mu všetko ako to vidím. Ako to cítim ja. Mont Blanc preveril našu dôveru. Gerlach našu súhru na skalách. A Elbrus? Čo nám dal? Neuveriteľne veľa. Tak ako Blanc aj Elbrus mi zmenil život, zmýšľanie, hodnoty a pohľad na svoj život.

Srdečná a úprimná vďaka patrí spoločnostiam:

Novartis – financovanie projektu

Tierra, Fjallraven, Primus, Brunton, Hanwag – kompletná výbava

Norskamoda.cz, Norwayshop.sk – Devold funkčné prádlo, doplnky – Raw bite, Grower’s Cup

Vertical trade – Petzl.cz – komplet hardware a exp. strava Mountain house

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár Marek Vagovič.

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Žiaden záujemca neponúka cenu, ktorá by uspokojila U. S. Steel. Predaj neuzavreli.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?