Malý splnený sen

Nahádžem všetko do kufra a snažím sa dostať cez lesklú zľadovatelú glazúru, čo je na ceste už tretí deň, na bezpečnejšie vyzerajúci asfalt. V Gattendorfe presadnú moji druhovia Peťo s Andym. Smerujeme do Raxov. Náš cieľ je možno ujetý, ale sme nadšení už len z pocitu. Chceme na ľady. Vonku sa teplota strieda od 0 do -5, tak si hovoríme, že to pôjde určite. Poznamenám, že počasie je také hnusné ale keď prejdeme posledný tunel pred Sthuleckom, tak tam bude iný svet. Peťo potvrdzuje, že niekde čital, že sú neuveriteľné dobré podmienky na lyžovania v stredisku a predsa všade hlásili 4 až 5 lavínovku. Nedočkavo pozeráme koniec tunela a tešíme sa Ruskú zimu. Pohľad v pravo, pohľad vľavo a ako keby som dostal dve facky. Nič! A ešte menej od Ničoho! Však tu nie je sneh a ešte ako keby sa slnko tlačilo. Auto ukazuje 1 stupeň a po chvíli už dva. Všade je zeleň. Sneh vôbec ale vôbec nikde. Cez Altemberg prechádzame sklamaní a spriadame plány, že dnes to bude turistika po blate. Vybaľujeme auto s tým, že domov určite nepôjdeme, aby sa nám neušli nejaké domáce práce. Radšej motkanie sa prírodou ako vysávanie a umývanie riadu. Dlho kecáme a robíme si srandu jeden z druhého ako sme sa tešili na ľad. Tu sa chystá ako keby jar. O malú chvíľu sa pristaví auto. Vystupuje chlapík s otázkou, či ideme na ľady. My kývneme, že jasne. Jeho druh prišiel až z Anglicka. Verím, že nie len kvôli tomuto ľadu J. Už nemôžeme cúvnuť a tak berieme matroš a vyberieme sa hľadať zimu, ľad, sneh. Hore nie je vidieť nič, lebo nám ako naschvál všetko zakrýva hmla. Tak si vykračujeme po zľadovatenom chodníku a tešíme sa aspoň tu tomu ľadu. O krátky čas sa dostaneme do strmejšieho žľabu, kde sa každý rok brodíme po pás v snehu. Dnes nie! Dnes to je skôr na úsmev. Prichádzame bližšie a bližšie. Nejak v tej hmle nie je rozoznať ľad. Už sa teším, čo uvidím. Nooooo, skôr počujem. Tečie, niečo tu hlasno tečie. Do prdele, však to nie je pod nohami, ale nado mnou. Pravý Gamseck je veľmi, ale veľmi diétne vytečený. Prúdom tečie nad aj pod ľadom tá voda, ktorá tu nemala byť. Chvíľa váhania. Každý z nás sa ticho zahĺbi do seba. Andy sa ani nestrojí. Ja postupne vybaľujem veci som si istý na 100%, že dnes to bude, ako vždy zase na mne. Peťo okamžite reaguje na moju otázku ´´ja by som to chcel skúsiť, ale ťahať nebudem. Andy ani sedák nemá ešte a tak mi je jasné, že to je zase na mne. Peťo skúsi ľad, či drží a do dvadsiatich sekúnd je úplne mokrý. Uteká a šklebý sa, že to bude sranda. Vyskúšam pri nástupe jednu skrutku a tu som pochopil, že tu a dnes sa istiť nebude. Ako keby som chcel dostať samorezku do chleba. V minulú nedeľu som išiel zaspávať s tým, že na víkend dáme Gamseck a ja si to dám sólo. V pondelok mi priateľka ráno vykladá svoj sen. Dva krát sa jej snívalo so mnou a dva krát takmer identický sen. Videla kopec krvy a moje zdemolované koleno. Celý týždeň prehodnocujem svoj zámer. Tieto podmienku sú veľmi ďaleko od ideálnych a aj od dobrých. No, predsa mi hovorí to moje vnútorné ja, že dnes je ten deň. Naväzujem sa na lano, skôr preto aby chalani zostali kľudní. No a na niečom sa musím dostať dole. Prvý zásek a potom druhý. Rukavice mám už úplne mokré a začínam cítiť chlad. Hlavu mám úplne čistú. Nemyslím na nič iba sa sústredím na každý zásek cepínov a kontrolujem hroty mačiek. Postupujem kontinuálne postupne sa strácam v hmle. Po tridsiatich metroch sa pozriem prvý krát dole a vidím slabé kontúry Peťa pri strome. Cítim sa úžasne. V takej inej dimenzii. Steká po mne množstvo vody je to ako kanyoning. Lezie sa mi dobre a cítim obrovský kľud a istotu. Podo mnou hučí vodopád a cepínmi občas sekám opatrne ako chirurg. Verím, že ma to udrží. Hľadám hrubšiu vrstvu ľadu ale ak aj nájdem, tak je to samá harfa. Žiadny ideál, ale nejak to ide zľahka. Preletí mi Petin sen hlavou. Hneď sa ukľudňujem, tým, že keby som tu vypadol zo steny, tak koleno by som si určite nedržal a to ostatné si nejak nepripúšťam. Voda stále viac hučí a hrúbka ľadu je čoraz tenšia. Už by mal byť štand o nejakých 15m. To už dám. Opäť pozriem dole a už nevidím nič. Hmla zakrýva všetko. Je to aj dobré. Tú hĺbku pod sebou si neuvedomujem i keď tam je takmer 50m. Už sa blíži kruh a posledné metre si začínam uvedomovať, že dnes som si splnil už malinký sen. Cvakám sa a vyzliekam úplne mokré rukavice. Revem od bolesti. Prsty si vôbec necítim. Vlastne už cítim neuveriteľnú bolesť. Vracia sa mi krv do prstov a to sprevádza bolesť ako pri výsluchu špeciálnych jednotiek. Po pár minútach vytvorím istenie a som pripravený istiť. Obaja spolulezci ku mne postupne doliezajú. Sú mokrí až do nitky, s nejakými častými nadávkami ohľadne podmienok však sú obaja nadšení z lezenia. Uznanlivo sa na mňa pozerajú a na moju otázku, či vybrali všetko čo našli sa rehnia, že keby bolo čo, tak by to vybrali. Aspoň sa nemuseli zdržovať s vyberaním istenia v tej dunivej sprche. Ešte asi 15m poleziem, ale už tu je jasné, že tento ľad nie je vôbec bezpečný a práve ten vnútorný hlas ma upozorňuje na ústup. Snažím sa vytraverzovať po stále tenšej glazúre ku stromu. Po chvíle si odfúknem pár krát a začínam prípravu na zlanenie. Smerom dole ma zaleje teplo a neuveriteľne príjemný pocit. Smerom dole sa ešte pozriem, že po čom sme to vlastne liezli. Takto málo ľadu som tu ešte nikdy pred tým nevidel. Pri zlanení často krát prerazím tenkú krustu s mačkami. Tu si uvedomujem na akom tenkom ľade sme to dnes liezli. Tento pravý Gamseck nie je nijak ťažký ani náročný, ale dnes to bolo veľmi hodnotné. Aspoň pre mňa. Liezol som už o veľa ťažšia a dlhšie ľady, no uvedomil som si, že do týchto podmienok by sa iba malo ľudí odvážilo. Nie so blázon a ani hrdina. Milujem život, ale ten hlas, ktorý mi našepkával bol úprimný a prichádzal z mojho vnútra. Komu by som mal dôverovať keď nie sebe.