reklama

Koruna Liptova 2014

Od toho okamžiku ako som sa dozvedel o ´´Korune Liptova´´ som nevedel vypustiť myšlienku neskúsiť to. Vlani sme to skúsili so Salkym naivne, nepripravene a určite sme to obaja veľmi silne podcenili. Išiel som do toho s tým, že to nebude tak ťažké, však tie hrebene okrem Choča mám prechodené za mlada. Vedel som, že nič technicky náročné to neponúka akurát najúchvatnejšia časť Roháčov bude mať sem tam exponovanejší úsek, ktorý mi nemôže nijak extra skomplikovať plány. Prvý pokus nás odrazil ale nie odradil. Mňa to iba posilnilo a pochopil som obtiažnosť celej Koruny. Ten krát sme dokázali prejsť z Podbánskeho po sedlo pod Deravou. Víchor so snežením a hmlou nás ráno privítali a dali najavo, že tak jednoduché to zase nebude. Volili sme únik dole. Bolo po pokuse ale predsa sme pokračovali Veľkou Fatrou. Choč sme vylúčili pre nedostatok snehu. Pokus sme ukončili v Kumštovom sedle. Zlákala nás nevídaná lyžba posledná v ten rok. Bolo to skvelý pokus v ktorom sme absolvovali 110km a 10 050m prevýšenia. Obaja sme si uvedomili, že tá náročnosť vyžaduje riadnu prípravu. Plánovali sme to max na 8-9 dní.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Od toho okamihu som myslel neustále na dva sny. Stala sa pre mňa tak silnou výzvou, že som bol ochotný svoje priority prispôsobiť Korune a ďalšiemu projektu, ktorý chcem absolvovať. Neuveriteľne ma motivovalo skúsiť Korunu. Nájsť spôsob ako to všetko prepojiť. Ako to všetko absolvovať a vydržať tú dennú záťaž. Ako to urobiť, čo najčistejšie, bez transportu, bez prespávania na chatách. Vedel som že podpora je nutná už len kvôli Aronovi. Iba jeho granule vážili tonu J. Určil som si dve noci pre každé pohorie. Ranné behanie sa stalo automatické a iné o tej chvíle a hnala ma myšlienka ako byť vytrvalejší, odolnejší a húževnatejší. Behal som keď pršalo, snežilo, pieklo a aj fúkalo. Nevynechal som jediný bežecký tréning, lebo som vedel, že budem potrebovať každý sval na prechod. Kombinoval som to s cvičením s vlastnou váhou a aj so strojmi. Cieľ nebol dominantný v tom, že to musím za každú cenu prejsť a to akokoľvek. Chcel som to absovovať najhodnotnejším štýlom. Motivácia bola tak silná, že ma to pohltilo celého. Samotná príprava bola aspoň tak náročná ako prechod. Tento rok to so snehom nejako moc Perinbaba neprehnala a tak som tŕpky pozoroval podmienky okolo Liptova. Porozumel som tomu, že zimný prechod ako taký nebude. No, nechcel som sa vzdať svojho sna. Pripravoval som sa rok a chcel som poznať čo dokážem vymačkať so seba. Každá výzva posúva hranice schopností, ale ak chcem zistiť kam siaha moja vytrvalosť k tomu som potreboval poznať dokonale tie svoje hranice. Trénoval som fyzicky viac a nepodcenil som ani mentálny tréning. Myseľ je dôležitá v tak náročných podmienkach. Myseľ je o hodne silnejšia ako telo. Telo je iba stroj, ktorý dostáva impulz. Potreboval som silnejšiu myseľ ako telo. Všetko som nastavil na 8.3.14. Ráno sme s Mišom, Peťou a Aronom (môj verný štvornohý parťák) vyrazili do Pyšného sedla z Podbánskeho. Peťa sa po chvíli začala prebárať a tak to otočila. Dohoda bola, že Aron sa vráti s ňou späť. Nestalo sa tak. Prechod začal v pohode a hlásený silný vietor na hrebeni nebol až tak silný. Prvú noc som naplánoval pod Deravou. Zima a vietor zahnal Arona do stanu. Vytlačil ma z karimatky a vtlačil sa medzi nás. Hmmm, je to parťák, tak sme ho ztrpeliJ. Obdivoval som Ostrý Roháč a fotil som línie, ktoré mi pripomínajú Matterhon. Uvedomil som si aj to, že to Aron nedokáže prejsť i keď toho má veľa prejdené. Akokoľvek som chcel niečo vymyslieť nemohol som ho nechať iba tak. Obetoval som Ostrý Roháč. Mišo išiel hore a my sme pretraverzovali a zostúpili sme do Roháčskych záhrad. Cez Žiarske sedlo sme následne vystúpili na Plačlivé. Tu nás Peťa čakala podľa dohody. Natočila nejaké zábery. Premiestnili sme sa do Smutného sedla. Aron zostúpil s Peťou a my dvaja sme pokračovali až pod Salatín. Noc bola pokojná a ráno prekrásne. Tu sme už verili obaja, že Západky nám dovolia prejsť svoj hrebeň. Sivý vrch ešte riadne preveril našu pozornosť. Všetko zľadovatelé a vyšmýkané. Do Hút sme dorazili úplne pozitívne naladení. Krátky rest s prezlečením sa do ´´lajtovejších´´ topánok a vyhodenie nepotrebných lavínových potrieb a smetí. Pokračovali sme po pri ceste a po chvíli sme križovali polia smerom k Choču. Zvolili sme pre nás logickú variantu a Prosiecku dolinu sme prešli po zelenej značke. Dlho do noci sme hltali kilometre. Tretia noc bola ako rozprávková. V mäkkej tráve pod obrovskou korunou stromu. Skoro ráno sme vyrážali opäť v super nálade. Nahodili sme veľmi rýchle tempo. Všetky uvádzané časy sme hravo prekonávali s veľkou rezervou. Strmý svah na Pravnáč sme sa tak namotivovali, že 100 výškových metrov sme dali za necelých 10min. Pokračovali sme nad dedinu Liptovská Anna. Tu sme poľnými cestami nastúpili z červenej na žltú a urobili okruh až do Kalamian a potom do Lúčok. Červená nás vyviedla na Malý a veľký Choč. Zostup krátko zelenou. Štvrtá noc bola veterná a chladná. Ráno po modrej zostup do Likavky nám naĺňalala deň a dala mi vieru, že to je zase o velikánsky kus bližšie. Značka nás dovedie na stanicu v Ružomberku. Tu Mišo odchádza za rodinou a ja pokračujem na Malino Brdo. Peťa trvá na tom, že ide so mnou. Nesúhlasím a rázne odmietnem. Chcem eliminovať komplikácie. Sám budem rýchlejší. Do soboty musím stihnúť čo najviac. Peťa na to nie je pripravená a je po chorobe. Som si istý, že by ma brzdila. Volím samotu. Cestou sa neviem dočkať kedy si môžem pripnúť lyže a naberať výšku. Stále vyššie a stále horšie. Bude to veľmi nepríjemné! Začínam mať veľké pochyby, že toto bude skialp ako má byť. Na hornú stanicu sa dostávam iba s obtiažou. Asi viac po tráve ako po snehu. No, nepodšmykuje sa mi aspoň J. Tempo mám opäť veľmi slušné aj na to, že mám za sebou štyri náročné dni. Večeru a stan si pripravujem pod severným sedlom Rakytova. Spln je nádherná vec. Nepotrebujem čelovku na žiadnu činnosť. Akurát horšie zaspávam, lebo je kopec svetla aj v stane. Stopa je celý čas nepríjemne vyľadnená. Pri vyzúvaní skeletov sa mi jeden rozpadá. Dilema! Jak to ja zvládnem? Ako zlyžujem úseky na ktoré som sa tak tešil? Nie, toto ma nemôže zastaviť. Budem pokračovať! Skoro ráno si pripínam mačky a začína monotónny prechod nenáročným ale dlhým hrebeňom. Východ slnka mi dodáva vieru, že naozaj som vybratý pre prechod o ktorom takmer nik nevie. Minimum na lyžiach a viac s mačkami prechádzam sedlá a vrcholy. Medzi Ostredkom a Krížnou ma zastaví veľmi príjemný starý pán z lesnej stráže s upozornením, že Aron by mal byť na vôdzke. Po krátkom rozhovore mi povie: vidíte s dobrým slovom sa dá všetko vybaviť. Kolegovci idú za mnou a ak budete taký, ako ku mne, tak nebudú mať námietky, že je na voľno a ideme za vami vo vašich stopách. Na Krížnej od pani Evky po základných otázok odkiaľ a kam, dostávam ovocie a perník. Nesmierne ma to poteší toto gesto. Zošuchnem sa do sedla a prepínam na lyžbu. Do Rybovského sedla si trochu zalyžujem i keď s domovom na chrbte to určite nebol pohľad ako na lyžiarskeho inštruktora z Rakúskej školy. Prechod na Donovaly bol nekonečný príbeh a 90% prenášam lyže v rukách. Na batoh to nemá zmyseľ lebo pri mojej výške sa každý konár stáva kotvou. Na Donovaloch idem na dve pivká, večeru a hlavne nabiť telefón. V noci sa vyberám hore. Stan staviam na Kečke. Neustále myslím na zlé počasie a silný vietor. Mišo mi denne posiela aktuálne podmienky. ´´Máš už iba piatok a možno sobotu ráno. Potom príde veľmi silný vietor´´ píše v správe. Vstávam neskoro! Spať som išiel okolo pol druhej a tak sa preberám až o šiestej. Začínam varenie a chytro balím veci. Lyžiarky tu končia úplne. Jeden skelet sa rozpadá je bez komína. Druhý sa tvári, že je ok, ale je odtrhnutý aj tu komín visí na vlásku. Na Kozí chrbát si vyberám prechod a nie zimnú cestu traverzom okolo. Výstup takmer bez snehu a zostup po ľade s mačkami. Lyže môžem pripnúť až na Prašivej. Tu následne začína monotónna cesta. Vychutnávam si pohľady na Fatru, Choč a Západky. Začínam si uvedomovať, že to dokážem. Mám ešte kopec energie a sily. Nedokážem pomenovať odkiaľ, ale som ako transformer. V kríze mi stačí teplý čaj a energetická tyčinka. A nedokážem ani pomenovať čo ma poháňa. Mal som čas premyšlať, či to je moje ego, čo ma tak silno tlačí, že chcem niečo také náročné a nepoznané. Nebude to ego, ale vášeň. Uvažujem neustále či to už niekto mohol prejsť takýmto spôsobom. Je mi to ale úplne jedno, či som prvý alebo tridsiaty. Dlho som hľadal informáciu o tomto prechode a či to už niekto uskutočnil takto alebo veľmi podobným spôsobom. Nedopátral som sa k ničomu. Cítim, že to nie je pre mňa ani tak dôležité, ako to čo mi to dalo. Pochopil som svoju silu. Po každej strane som došiel na to, čo zvládnem po fyzickej a aj psychickej stránke. Stratil som pochybnosti v seba samom. Tu mi až došlo, že môj ďalší veľký sen je uskutočniteľný. Som pripravený sa popasovať možno aj s väčším vypätím ako ponúka tento prechod. Šúcham si v tichosti a som zahĺbený iba do svojej mysle. Spracovávam minulosť a snažím sa uzavrieť všetko čo bolo. Žijem iba pre dnešok a prítomnosť ma robí šťastným. Ženie ma jediná motivácia a to dôjsť na Čertovicu. Okolo Polany sa cítim ako vyvolený, ktorý kráča do raja. Mala by byť tmavá noc a ja si idem bez čelovky. Na hrebeni som iba ja s Aronom a moji spoločníci sú mesiac a hviezdy. Nebo je čisté a ja mám pocit ako keby som sa stal súčasťou súhvezdia. V mysli ďakujem mesiacu a hviezdam, že mi svietia. Korune, že ma preverila a dala nové poznanie o sebe. Za to nádherné počasie ktoré som dostal ako dar. Na Kamienku sa však dostávam v dosť dezolátnom stave, čo mi aj potvrdzuje personál. Potrebujem dobiť telefón opäť. Peťa nereaguje a je vypnutá od stredy. Dohoda je, že príde v nedeľu do Telgártu. Po teplom čaji a kapustnice sa uberám po desiatej na cestu. Nechápavo krútia hlavami na chate, že kam sa balím. Vyrážam so všetkým na batohu a tú tiaž už cítim neuveriteľne. Kroky mám unavené a môj pochod sa začína podobať na výstup na osemtisícku. Prekladám nohu pred nohu a neustále si hovorím, že každá cesta raz musí skončiť. Keď ma napadne myšlienka, že by som hanil a nadával, tak sa zastavím a vždy si premietnem iba to, že ja som sem chcel, ja som po tom to túžil a sníval. Vybral som si presne toto. Nikoho a nič nemôžem obviňovať, že som ôsmy deň nevidel sprchu, že mám nohy opuchnuté ako odpadová rúra, že sú rozmočené, smradľavé, plné opuchov a rán. Polnoc prináša so sebou vietor. Naberá na sile. Králičku a Panskú Holu absolvuje s lomcujúcim vetrom a často ma zhadzuje. Za Kumštovým sedlom sa musím ukryť do kosodreviny a bivakovať. Vietor je však tak silný, že ma vyženie po dvoch hodinách na cestu. Snažím sa kontaktovať Peťu, že dokážem dôjsť na Čertovicu a to bude tiež riadna drina. Je stále vypnutá a ja netuším čo sa deje. Mám za sebou štyri pohoria, množstvo kilometrov, prevýšenie asi cez 20 000m, doráňaný, smädný, hladný a nesmierne uťahaný. V tom vetre idem tak pomaly, že by som prehral závod aj s päťstoročnou korytnačkou. Vidím iba jediný cieľ. Čertovica. TU musím prespať. Uvedomujem si, že som zmordovaný ale viem, že dokážem vydržať a vytrvať až po Telgárt. Telefón zapínam každých desať minúť. Batéria takmer vybitá. O piatej sa mi darí a dostávam správu: Odsťahovala som sa do Štiavnice a auto máš tu aj s kľúčmi. Stojim parkovisku na Čertovici s veľkým potrhaným batohom s navešaným harampádim, lyžami a rozbitými lyžiarkami. So psom, ktorý už leží ako kus dreva. Som prepotený, uzimený, vychladnutý, vychudnutý bez kvapky čaju a s vybitým telefónom. Prešiel som z Podbánskeho až na Čertovicu po všetkých vrcholoch a hrebeňoch okrem Ostrého Roháča. A teraz mám pokračovať na Královú Holu? Ten vietor ma dostal do kolien a často ma pohadzoval ako bábiku. Nedal som do úplného konca ´´Korunu Liptova´´ ale necítim prehru. Cítim, že som sa popasoval s prírodou a vyhral sám nad sebou. To poznanie, ktoré mi dalo tých osem dní je obrovským prínosom do budúcna. Otvorilo sa a vyčistilo toľko myšlienok a otázok. Teraz tu stojím nejakú chvíľu bezradne. V tom si poviem, že keď som mohol prísť až sem, tak domov už prídem aj po štyroch. Cítim sa mizerne a vyčerpane ale neuveriteľne šťastne. Strácam tú silnú motiváciu za okamih. Motivácia sa mení na: dostať sa nejako domov. Odpočívať a spať. Koruna mi niečo vzala, ale o hodne viac dala! Ak by ste chceli prejsť tento test vytrvalosti, tak to vrelo doporučujem! Pre mňa sa stal prechod zlomový a dodal mi veľmi veľa sily a viery. Cítim sa úplne zničený ale predsa ako znovu zrodený. Splnil som si opäť jeden krásny sen. Súčasťou mojej výbavy boli: TIERRA Roc Blanc komplet (hardshell), Primaloftové nohavice Roc a stredná vrstva bunda Cabane z Powerstretch od Tierra.se DEVOLD Mesh Wool komplet a Expedition Hoodie + doplnky od Norskamoda.cz MSR stan Hubba Hubba, batohy MONTANE Torque 40 a Grand Tour 55, PETZL poloautomat mačky Vasak a cepín Sum´tec, PETZL čelovky Nao a nová Tikka RXP, TERMAREST Z lite karimatka všetko od Vertical.cz SIR JOSEPH Apron ľahká páperová bunda a Looping 900 expedičný spacká PRIMUS ETA solo varič a plynové kartuše

Zoltán Pál

Zoltán Pál

Bloger 
  • Počet článkov:  9
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Horolezec, alpinista Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu